Choď na obsah Choď na menu
 


Adoptované šťastie

12. 3. 2009

„Od pondelka tu už nebudem, idem na materskú,“ pokojne nám pár dní pred Vianocami povedala kolegyňa Alena. A my sme len nechápavo pozreli na jej ploché bruško. Alena je milá, pekná, samostatná tridsiatnička. Má množstvo záľub, nie je to typ večne unavenej cynickej karieristky. Akurát má smolu na mužov.

Vždy bola veľmi zaťažená na deti a tak si jedného dňa povedala, že už nebude čakať na pána pravého, aby to už nebolo neskoro. Rozhodla sa navštíviť blízky detský domov. Dva dni pred Aleninou prvou návštevou pribudla v domove nová obyvateľka – malé bábätko Simonka.

Dievčatko na Alenu pozrelo svojimi obrovskými hnedými očami a od toho dňa chodila naša kolegyňa už len za ňou. Samozrejme, všetko bolo tajné, my sme nič netušili až do Aleninho šokujúceho priznania.

Celý rok trávila svoj voľný čas so Simonkou a zároveň vybavovala všetky potrebné záležitosti. Keď už si bola absolútne istá, že sa stane mamou, povedala to aj svetu. Dovtedy to vedeli len jej rodičia. Za ten čas prežila množstvo bezsenných nocí a neistoty, no bála sa niekomu zdôveriť, aby si tak neodohnala šťastie. Všetko sa podarilo a to šťastie si doniesla pred Vianocami domov.

Po sviatkoch sme novú rodinku boli pozrieť a vtedy nás prekvapila Simonkina tmavá pokožka. Pýtali sme sa Aleny, či sa nebojí toho, čo všetko môžu ukrývať gény jej dcéry. S úsmevom odvetila, že v živote zažila len raz lásku na prvý pohľad. Keď uvidela malú Simonku.

Prešli dva roky a Simonka už pôjde od septembra do škôlky. Alena sa vráti do práce a my sa všetky tešíme na jej energiu. Odkedy je oficiálne mama, cítiť z nej šťastie. Simonka je múdre šikovné a vďačné dievčatko. Následkom nie práve rozumne stráveného tehotenstva jej biologickej mamy je veľmi drobná, no všetko sa veľmi rýchlo učí. Robí Alene len radosť. A my v kancelárii sme na predsudky už dávno zabudli.

Autor: Nina Hatalová