Choď na obsah Choď na menu
 


Bola som milenka

12. 3. 2009

Milenka, to je najúbohejšie stvorenie na svete,“ oznamuje mi Edita a zapaľuje si cigaretu. Na chvíľu sa zamyslí a potom pomaly prehovorí: „Vlastne sústavne kradne, tej druhej žene muža, jemu všetok voľný čas, sebe hrdosť.“ A potom sa už rozhovorí o tom, ako sa stala milenka z nej.

Ivan bol Editina prvá veľká láska. Chodili spolu sedem rokov, skončili naraz vysokú školu a konečne si sami začali organizovať vlastný život. Čoraz častejšie sa v ich rozhovoroch začalo objavovať slovo svadba. Až kým Edita nezistila, že ju Ivan podviedol a ich posledný rozhovor zredukovala na jedno slovo - rozchod.

Veľmi mi ublížil. Nenávidela som jeho, lebo ponížil náš vzťah, potupil mňa a dôveru, ktorú som k nemu vždy cítila. Tou žabou som sa ani nezaoberala, bola to nejaká mladá študentka. Bola mi ukradnutá, všetky moje city sa premenili na nenávisť a tú som zamerala na Ivana,“ spomína na toto obdobie Edita.

Pýtam sa jej, ako sa s tým vysporiadala. Edita sa smutne usmeje a rozhovorí sa o svojej práci a úteche, ktorú v nej našla. „Makala som na sebe. Ivan aj ja sme pracovali v rovnakom odbore, spoločne sme začínali, no už o pár mesiacov som na tom bola profesionálne výrazne lepšie ako on. Navyše, tá jeho študentka otehotnela. Tak ma to tešilo. Deti nechcel zatiaľ ani so mnou, nie ešte s nejakou ledva plnoletou žabkou.“

Asi som príliš naivná, no nevedela som pochopiť, kam sa z Editinho života vytratila láska. Ivana predsa milovala, mnohé by mu tento prešľap odpustili. Edita premenila všetko na nenávisť a škodoradosť. „Láska? Prestala som v ňu veriť. Bola som ubolená, sklamaná, nechcela som lásku. Bála som sa jej. A život mi to všetko pekne spočítal.“ Netrpezlivo vyzvedám, aký bol jej ďalší osud, ona však chvíľu ticho premýšľa, čo všetko mi môže prezradiť.

Stretla som jedného muža. Malo ísť len o sex, dnes sa to používa sofistikovaný termín „fuck buddy“. A ten sex bol dobrý. Skvelý, elektrizujúci, intímny. Nevedeli sme o sebe veľa, keď sme mali chuť, stretli sme sa a milovali. Až raz prišla strašná búrka a Michal, ten muž, musel u mňa dlhšie ostať. Rozumeli sme si. Neskôr mi čím ďalej tým viac lichotil, vyznával sa mi zo svojich citov a v posteli sme trávili stále menej času. A potom mu raz zavolala manželka.“ Krútim hlavou a dúfam, že Edita celý románik v tej chvíli ukončila. Ale ona tiež krúti hlavou.

V tom momente som bola sebecká. Prežila som si bolesť z lásky, teraz mi bolo dobre. Michal bol dospelý, do ničoho som ho nenútila. Nechala som ho slobodne sa rozhodnúť. Pokračoval v našom vzťahu. Užívala som si chvíle s ním a nič viac som neriešila,“ vysvetľuje mi svoje rozhodnutie Edita.

Všetko sa však zmenilo pred Vianocami. Edita si začala uvedomovať, že asi dva týždne Michala neuvidí. A cez tieto dva týždne nebude môcť ani pracovať. Nevedela si predstaviť, čo bude robiť, bola podráždená, prepadala zúfalstvu. Chcela odísť na sviatky k rodičom, tak sa vybrala na veľké vianočné nákupy.

V nákupnom centre stretla Michala s manželkou. „Bola tehotná. Asi tak siedmy mesiac, mala už riadne bruško. Netušila som to. Vychádzali z obchodu, kde majú detské oblečenie a všetky tie potrebné veci pre malých ľudí. Netvárili sa zrovna šťastne, išli od seba asi meter. Michal sa tváril neprítomne, ona odhodlane. Bolo vidno, že bojuje za rodinu.“

Edita opäť cítila nenávisť. K sebe. Vianoce strávila u rodičov, mama z jej mlčania bola zúfalá, ale ona si potrebovala upratať všetky myšlienky. Michal bol chrapúň, no ona sa mala viac pýtať. Najmä potom, čo zistila, že je ženatý. Miesto toho mu vyvolávala a dožadovala sa pozornosti. A jeho žene zatiaľ rástlo bruško. Edita podľa vlastných slov kradla šťastie na všetky strany. „Stále sa kvôli tomu cítim úboho,“ smutne konštatuje Edita.

Opakujem otázku, ktorú som jej dnes už položila. „Opäť na to celé zabúdam v práci. No už mám svoj život aj mimo nej. Vzťahov sa stále bojím, no mám v nich aspoň jasno. Dokonca aj v lásku už verím, úprimnú a harmonickú,“ pokojne končí svoje rozprávanie Edita.

Autor: Nina Hatalová