Choď na obsah Choď na menu
 


čo môže spôsobiť jeden chlap

12. 3. 2009

Pozerám von oknom a stále ma hryzie otázka, ktorá sa pretočila v mojej mysli už miliónkrát a ktorá si zrejme nezaslúži žiadnu odpoveď. Sú situácie, kedy mi niečo prebleskne hlavou a dokážem protipólne reagovať.

V tomto prípade som frustrovaná.  Nie je to veta nešťastnej, opustenej a slobodnej štyridsaťročnej ženy, mám len dvadsaťštyri a celý život pred sebou...No stále sa nedokážem zmieriť s predstavou, že na niektoré otázky sa nikdy nedozviem odpoveď. 

Aktuálne rozmýšľam o cigarete. Moje telo týmto dáva najavo nedostatok nikotínu v tele. V podstate na ňu nemám chuť. Slová, ktoré dokážu vystihnúť široké spektrum odpovedí. Na otázky sexuálnej túžby, otázky hladu či pocitu sucha v ústach... Neustále sa popri tom snažím sústrediť svoju myseľ na niečo celkom iné, no zatiaľ bez zmeny.

„Z toho vyplýva, si skvelá kamarátka“,  práve v tejto chvíli píše Lulli cez ICQ. Tak to ma fakt povzbudzuje, pomyslela som si vzhľadom na moje doterajšie skúsenosti... “No vidíš“, odpoveď od Lulli... Len v mojom ponímaní to malo ironický charakter. Áno, irónia je správny výraz pre moje doterajšie pôsobenie na tejto planéte Zem a  byť nešťastne zamilovaná je zrejme môj osud.

Poznáte ten pocit, kedy uvažujete napriek všetkým nepriehľadným  katastrofám, pozitívne? A v tom niekto pred  vás postaví betónový múr. Hovorí sa, ak budete myslieť vo všetkom pozitívne, bude aj váš život pozitívne naladený...Takýchto filozofických a psychologických vyjadrení  som sa za posledných pár dní napočúvala neúrekom. Pravdu povediac, používam ich aj ja. V prípadoch, keď chcem vytiahnuť mojich kamarátov z depresívnych stavov, ktoré pre nich nemajú hranice. Im to pomáha, no ja som asi starý psychológ, ktorému nepomôžu ani tie najoverenejšie teórie.

Vypočula som si rady od mojej rodiny, od rôznych ľudí, rôznych kamarátov, veď to poznáte.. Chcete vedieť aký to malo efekt? Uhádli ste: nulový. Prišla som k záveru, že sa celkom zbytočne usilujem na to nemyslieť, pretože to neustále  bez prestávky koluje v mojej hlave. A na silu nič nefunguje. Nie som typ, ktorý páli fotografie a vyhadzuje všetko, čo mu  pripomína bývalý vzťah. Ja si radšej potrpím na samomasochizmus.

Vonku je zamračené a pomaly začínajú padať tisícky kvapiek. Sústreďujem sa na svoj dnešný rozpis práce, no bezúspešne. Zavalená negatívnymi emóciami, čas mi plynie pomaly, ako keď celý pracovný týždeň čakáte na víkendový pobyt na chate.

„Aj u vás prší?“, pýtam sa Lulli. Odpovedá mi jej typickým spôsobom: “Nie tu neprší..akože je zamračené, ale neprší.“  Aspoň Bratislava neplače, pomyslela som si niekde v duchu. „Akurát som sa dozvedela, že doteraz tu pršalo. To vieš, ja síce vidím z okna, ale nepozerám tam často“, neskôr dodala.  

Kolegyňa sa snaží osladiť si život cukríkom v domnienke, že jej bude všetko ubiehať rýchlejšie. Je to emancipovaná, dobre vyzerajúca a cieľavedomá žena a hlavne slobodná...Pri pohľade do mojej minulosti som si takto predstavovala svoju budúcnosť. Stal sa zo mňa presný opak toho, po čom som ako tínedžerka túžila. Nevyrovnaná, stále zaľúbená, ktorá neustále hľadá nové ciele a celý zmysel bytia. Takýto profil sa hodí pre množstvo iných, no pre mňa je to neprijateľná skutočnosť. Vždy som vedela čo chcem a mala presne stanovený cieľ. Rokmi sa to celkom zmenilo. Dnes už naozaj nespoznávam samú seba. Žena bez sebavedomia a bez úsmevu na tvári. A to všetko len kvôli jednému chlapovi...

Autor: dea