Choď na obsah Choď na menu
 


Moje dieťa nevie dobre rozprávať

12. 3. 2009

"Syn Adamko mal tridsať mesiacov, keď rozprával iba svojou "hatlaninou" a vedel povedať iba "mama, kaka (starká), kaky (starký), papeu (bager)" a podobné. No nič iné skoro nehovoril.

Boli sme z toho nešťastní. Ja som preplakala noci, sedela som pravidelne pri počítači, kde som na internete našla mnoho problémov, ktoré by sa mohli týkať aj mňa, respektíve môjho synčeka. Strach vyústil až tak, že som sa rozhodla pre návštevu logopéda. Bola som prekvapená, keď sme sa objednali, pretože na návštevu mnohých odborníkov na vyšetrenie sme museli čakať niekoľko týždňov a tu nás vzali o pár sní po mojom telefonáte.

Šli sme teda na vyšetrenie, aby som sa zbavila pochybností a vedela, na čom sme. Na prvom sedení sme boli asi hodinu a pol. Spočiatku bolo všetko fajn, malý sa hral s kockami, knižkami. No časom už mu začala byť dlhá chvíľa a bolo cítiť jeho nervozitu, ktorú dával patrične najavo. Už ho nič nebavilo, no v podstate sa ani nedivím, nakoľko musel byť zatvorený v miestnosti asi 3x3metre a nikto sa mu nevenoval.

Logopedička si ho vzala na kolená a vytiahla obrázkovú knižku so zvieratkami. Adamko ich mal pomenovať. No po dlhšom čase, čo sme tam strávili už nemal veľmi záujem spolupracovať. Navyše, lekárka chcela, aby zvieratká pomenoval iba prírodnými zvukmi - teda psík -hav-hav, kohútik - ki-ki, sliepočka - ko-ko, sova - hu-hú atď. Ja som jej povedala, že my zvieratká pomenovávame ich názvami. Vtom ma okríkla, že nech teraz nerozprávam, že potom mi povie.

Potom dala Adamkovi pastelky, aby kreslil slniečko, a iné. On len čiaral a čaral. Logopedička mi hneď hovorí: "Vidíte tú hektiku?" Pri konečnom zhodnotení mi povedala, že môj syn je moc hektický, že vnútornú reč má na štyri roky, ale vonkajšiu iba na jeden a pol. A riešenie? "Vezmite mu všetky hračky a nechajte iba tri, každý deň s ním podľa pripravených kartičiek cvičte a pomenúvajte zvieratká a veci. No nie názvami, ale iba prírodnými zvukmi. A nerozprávajte sa s ním ako s dospelým. Uvidíme, ako to bude pokračovať, poprípade ešte môže ísť na vyšetrenie na psychiatriu."

Pri odchode som sa ešte spýtala, či má nejakú vážnejšiu poruchu. Povedala , že nie, že sa len musí rozrozprávať. Z ordinácie som odišla so slzami v očiach. Nebolo mi všetko jedno a mnohé veci ma zamrzeli. Napríklad aj to, že keď sa ma spýtala na rodinné zázemie, povedala som, že žijeme s mojimi rodičmi a ja som slobodná mamička. Ona hneď zhodnotila, že jeho rečový vývin je i preto taký, že nežije v usporiadanej rodine. Prišlo mi to ľúto, pretože niekedy jednoducho nemôže dať človek svojmu dieťaťu všetko, ako by si prial.

Bolo mi zo všetkého smutno, no jedna vec ma potešila, keď mi povedala, že Adamko je v poriadku a nemá žiadnu rečovú ani inú vadu. Na kontrolu sme mali prísť o dva týždne. Malý v ten večer vracal a nevedela som z čoho. Bála som sa, aby to nebolo psychikou. Prišiel druhý deň a ja som nemala to srdce mu vziať všetky hračky. Veď predsa sú jeho a má ich na hranie. Všetky deti majú hračky. Nechala som si všetko uležať v hlave. Blížil sa deň kontroly a ja som mala neskutočnú vnútornú nervozitu. Mama mi vtedy povedala, že nech tam radšej nejdem, ak mám z tej návštevy taký zlý pocit.

Nakoniec sme tam nešli. Malý "záhadne vracal večer v deň kontroly. Viac už nie. Už sme sa logopedičke ani neozvali. Od vtedy prešli tri mesiace a Adamko sa rozrozprával. Už hovorí aj vety. Pamätá si toho veľa a má širokú slovnú zásobu. A myslím, že do troch rôčkov z neho bude malý rečník. Chcela by som len povzbudiť aj iné mamičky, ktoré sa takto trápia, nech tomu skúsia nechať čas aspoň do troch rokov. Detičky sú niekedy možno len lenivé."

Autor: jaja