Choď na obsah Choď na menu
 


Týraná žena. Jedna z piatich...

12. 3. 2009

„Bola som už dva roky sama, keď som ho stretla. Kučeravé vlasy, vysoký elegán s očarujúcim úsmevom. Nemal to so mnou ťažké, zaľúbila som sa okamžite. Myslela som, že je to obojstranné... tvrdil to. Nosil ma na rukách, prekvapoval ma kvetmi, čokoládkami a posielal básne... Lietala som z neho v oblakoch, až to zaznamenalo i okolie.

Všetci sa ma pýtali, kto môže za tú zmenu a ja som im plná šťastia opisovala, aký je. ON, nový majiteľ môjho srdca. To som však ešte nepoznala jeho pravú tvár... Tú vidím jasne až dnes, po všetkých tých stratených rokoch, v ktorých som na ulicu nesmela bez tmavých slnečných okuliarov. Tušíte správne: Ja hlúpa som si vzala násilníka. No to žiaľ, nie je všetko...

Môj príbeh som dlho tajila. Z hanby, z poníženia, zo strachu. Kto by veril, že z takého šťastného vzťahu zakotveného v manželskom sľube skončí žena v podmienkach, ako som vtedy žila ja? Ani ja sama nie. Prišli deti a až potom sa ukázalo, koho som si to vlastne vzala. Prvú facku som dostala za to, že som mu podala namiesto piva pomarančový džús. Odvtedy to bolo stále horšie a horšie. Po zviditeľnení linky nádeje mi svitol plamienok túžby po krajšom živote. Jeho despotická povaha ho však rýchlo uhasila, keď sa mi začal vyhrážať na deťoch. „Ak sa pôjdeš niekomu sťažovať, vyhodím ti decká z okna,“ vykrikoval, akoby tie malé dušičky boli len moje, jeho nie... Nemohla som riskovať, útrpne som znášala jeho nepredvídateľné nálady, bitku, trieskanie vecami a následné búšenie do môjho tela všetkým, čo bolo po ruke. Najhoršie bolo, keď dostal chuť na sex. Bol ako zviera, ktoré sa potrebuje ukojiť, ja som bola len nástroj, nie ľudská bytosť. Strach a odpor cítim dodnes. Zmeravelo mi od neho celé telo a napokon i duša. Stala sa zo mňa letargická mátoha, ktorá si zvykla na takmer denné umývanie vlastnej krvi z dlážky kuchyne.... to som bola JA. Ja, kedysi šťastná, spokojná, sebavedomá... Úplne iná, cudzia žena. Sama som netušila, koľko sily sa vo mne ukrýva. Dnes nechápem, ako som to mohla tak dlho vydržať. Ako som to pripustila. Ako sa to mohlo dostať až tak ďaleko... priďaleko. Priznávam: Zabila som...

„Každá piata žena je týraná,“ počuť v poslednom čase odvšadiaľ. Koľko z nich sa bráni? Ja som koľká, čo si v agresívnom afekte ubránila život za privysokú cenu? Všetky tie reči o sebaobrane ma majú upokojiť, utešiť, no ja už necítim nič. Ak sa občas predsa len na krátku chvíľu vráti moje prvé ja, to milé, citlivé a usmievavé žieňa, ktoré mal každý rád, tak vtedy pocítim obrovskú bolesť. Kde je ten život, kde som dnes mohla byť... Namiesto toho žijem v ustavičnej tupej bolesti. Keď nebolia rany, bolia spomienky... neutíchajúco, nezmazateľne. Cítim ľútosť celého sveta, no ja ľutujem jeho. Vyzývam všetky ženy, aby po prvej facke zbalili kufre a nenechali to zájsť tak ďaleko, ako ja. Nemala som právo vziať inému človeku život, nech ľudia hovoria čo chcú, nemala som to právo. Ja s tým musím žiť, nie oni. S vedomím, že som vzala život niekomu inému. Z duše som ho nenávidela, no to mi nedáva to právo. Je to už niekoľko rokov, čo som si prešla týmto trápením, no je to stále vo mne. Moja psychologička hovorí, že žijem stále v jeho okovách. A má pravdu. Je síce mŕtvy, no je tu stále so mnou. Stále uvažujem nad tým, čo by bolo, keby som našla silu odísť, keby vtedy večer neprišiel opitý, keby ma zas nemlátil hlava-nehlava, keby som na ten nôž nedočiahla... KEBY. To keby mi páli dušu ako neviditeľné znamenie. Som poznačená. Moje deti sú poznačené. Utešuje ma len nádej, že som im možno zachránila život. MOŽNO. KEBY. Naučím sa s tými slovami niekedy žiť?,“ končí svoj príbeh Jana, 48 ročná matka dvoch detí... Jedna z piatich, jedna z NÁS.

Autor: Irén Majorová